Kultúrne vyžitie

Autor: Monika Katreníková | 25.3.2012 o 14:51 | (upravené 25.3.2012 o 16:06) Karma článku: 6,37 | Prečítané:  326x

Chceme poznať Tallinn! Prvý marcový týždeň sa niesol v turistickom duchu. A to sme sa z Tallinnu nepohli ani na krok. Na návštevu k nám zavítala spolužiačka z krajiny estónskeho veľkého brata, z Fínska. Peťa je Erazmákom už druhý semester vo fínskom Tampere a jarné prázdniny využila na výlet do Pobaltia. Ako správne hostiteľky sme jej chceli ukázať všetko pekné, čo sa len dá vidieť. Naše možnosti boli ale vďaka štrajku MHD a estónskych železníc obmedzené len na Tallinn. Ale aj ten Hanke a mne nakoniec bohato stačil, keďže už po 2 dňoch sme boli uchodené na smrť a boli sme šťastné, že Peťa pokračovala ďalej na juh. Do Tartu a Rigy. Aby sme sa rozumeli, Peťu máme veľmi radi, ale to chodenie je strašne únavné!

S Peťou sme si poctivo pochodili krížom-krážom celý Vanalinn, teraz už ale viac-menej bez snehu. Dali sme si prechádzku po hradbách Dolného mesta (starý Tallinn bol v minulosti zložený z 2 nezávislých miest- Horného a Dolného mesta, ktoré boli od seba oddelené hradbami) a tiež sme sa konečne dostali do vychvaľoveného Kadriorgu. Je to tallinnská štvrť, v ktorej sa je na čo pozerať a každý domáci Vám odporučí tam zájsť. Okrem velikého parku s lavičkami a sochami je tu aj KUMU (Kunstniku Muuseum) alebo, po našom, Múzeum umenia. No a v neposlednom rade medzi množstvom malebných drevených domčekov škandinávskeho štýlu je tu aj domov estónskeho prezidenta. Momentálne je ním Toomas Hendrik Ilves (ilves je po estónsky rys). Ak by ste čakali honosné sídlo ohradené plotom, pri ktorom sa bojíte vybrať foťák z tašky, tak asi budete sklamaní. Estónsky prezident totiž žije v pomerne malej vilke, ktorá nevyzerá na nejaké vychýrené architektonické dielo a ktorú by ste určite obišli bez povšimnutia nebyť dvoch uniformovaných strážnikov pri vchodových dverách a rade stožiarov s estónskymi vlajkami.

Cestou cez Kadriorg sa každý turista musí zastaviť pri bájnej Rusalke, soche postavenej na počesť stroskotanej ruskej vojnovej lode. Loď stroskotala roku 1893 neďaleko fínskeho pobrežia a v mori našlo smrť všetkých 177 členov jej posádky. Pamätník vytvoril jeden z najznámejších estónskych výtvarníkov Amandus Adamson roku 1902.

Trochu od ruky, ale nie príliš, je Lauluväljak alebo, vo voľnom preklade, Námestie piesní. Každých 5 rokov sa v tomto amfiteátri koná Laulupidu (Festival piesní), ktorý patrí medzi svetové unikáty zapísané v zozname UNESCO a minulý rok oslavoval svoje 140. narodeniny. Je to festival, na ktorom amatérske zbory spievajú zväčša estónske ľudové piesne. Že ide o naozaj masovú záležitosť dokazú aj čísla. Na poslednom Laulupidu sa zúčastnilo okolo 30 000 spevákov a tenečníkov a počet divákov sa údajne vyšplhal na 200 000. Možno si niekto povie, že to nie je veľa, ale zvážte pri tom, prosím, že Estónsko má ledva 1,5 mil. obyvateľov. Najbližší festival sa bude konať v roku 2014 a okrem Festivalu piesní to bude aj festival tanca, ktorý je síce starý „len" 75 rokov, ale určite stojí za to.

 

 

...lebo Carmen je „too mainstream"

 

S Hankou sme si povedali, že keď už chodíme na predmet Estónske divadlo, mali by sme do nejakého aj zájsť. Tak sme sa rozhodli, že vyskúšame národnú operu. Vybrali sme si operu Cyrano de Bergerac, ktoré do opernej podoby dostal Estónec Eino Tamberg. Údajne je to najznámejšia estónska opera. Mňa hnala hlavne zvedavosť. Nejaké opery som videla aj na Slovensku aj v Česku, ale vždy boli buď francúzsky alebo taliansky, takže opera v estónčine mi prišla celkom exotická a zvláštna. Opera bola doprevádzaná aj estónskymi aj anglickými titulkami, takže s porozumením nebol žiadny problém. Hudba aj speváci boli profesionálni, no s kulisami sa Estóncom veľmi hrať nechcelo. Zrejme si povedali, že v jednoduchosti je krása. Spočiatku som bola sklamaná. Od národnej opery som čakala viac. Ale počas predstavenia sa moje sklamanie úplne vytratilo. Prekvapiť diváka Estónci naozaj vedia. Speváci využili jeden z balkónov v hľadisku, čo ich priblížilo publiku a dodalo opere takú milú priateľskú atmosféru. A tiež „trojitá" točňa na javisku. Vyzerala ako kruh v kruhu a každá časť sa otáčala inou rýchlosťou a smerom. Celkom šikovné. Celkovo sa mi predstavenie páčilo a bolo na dobrej úrovni, ale oproti brnenskej opere sa tu ešte majú čo učiť.

 

 

Ide jar!

 

Ešte stále niekto tvrdí, že Masarykova Univerzita v Brne je stále mladá? Tak to by mal vedieť, že na Tallinnskú Univerzitu nemá. Kým Masárna môže vyzerať ako tínedžer medzi európskymi univerzitami, Tallinnská je ešte stále v plienkach. Tento rok oslávila len svoje siedme narodeniny, no jej úroveň je naozaj slušná. Naša univerzita vznikla roku 2005 zlúčením viacerých „univerzitiek" a fakúlt, ktoré boli roztrúsené po celom Tallinne. Svojim prístupom k študijným plánom sa dá smelo označiť za superflexibilnú. Študenti majú, tak ako na Masárne, zopár povinných predmetov, ktoré sa týkajú ich odboru, ale zvyšok si môžu navoliť sami. Nefungujú tu žiadne obmedzenia typu „predmet určený len študentom odboru" alebo „prerekvizity". Jednoducho, kto daný predmet chce, zapíše si ho. Tiež tu nemajú žiadne povinné telesné či jazyky. No aj napriek tomu na telocvik chodí väčšina študentov a s cudzími jazykmi tu nemajú žiadny problém. Aj aj kreditové ohodnotenie predmetov je lepšie. Teda, lepšie než na Baltistike. Za jazykový kurz tu máme 8 kreditov, kým doma sú to len 3-5. Dokonca aj úbohý 1 kredit za telesnú tu majú nahradený rovno troma!

No, ale aby som sa vrátila k tej jari. Kvôli spomínaným univerzitným narodeninám sa v škole konala menšia oslava, ktorá okrem univerzity oslavovala aj príchod jari. Tak sme sa s Hankou nahodili do gala a vyrazili na párty. Bola tam príjemná komorná atmosféra (asi 120 ľudí), hrala nám školská kapela, papkali sme estónske dobroty zo švédskych stolov a zamaškrtili sme si na narodeninovej torte. Pokecali sme si dokonca aj so samotným rektorom univerzity, ktorý bol veľmi sympatický a milo prekvapený, keď sme mu povedali, že sme sa neprišli len najesť a poznáme dôvod oslavy.

Myslím, že každá univerzita by si mala zobrať príklad a oslavovať svoje narodeniny takým pekným spôsobom ako Tallinnská Univerzita.

 

 

Prvú časť semestra máme za sebou. Skúšku z estónčiny tiež. Prešlo 7 týždňov odkedy sme tu a, našťastie, smútok za domovom sa zatiaľ nedostavil. Teraz nás čaká týždeň voľna a potom zase raz škola.

 

(Článok zverejňujem s týždňovým oneskorením, takže voľno je už fuč a od zajtra zarezávam v škole.)

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?